Rozhovor s Matějem Ferenčíkem – vítězem kategorie Zvířata ve svém prostředí

Všechny fotografie jsou skvělé a většina z nich zobrazuje zvířata ve svém přirozeném prostředí. Příběh fotografie, která je důvodem celé výstavy najdete na našem blogu zde

Co vás přivedlo k focení přírody?

Bola to snaha priniesť prostredníctvom fotografie ľuďom zážitky, ktoré som mal možnosť zažiť počas svojho pobytu v prírode. Bolo mi jasné, že nie každý má možnosť vidieť v prírode to, čo ja. Preto som sa o svoje zážitky chcel podeliť formou autentickej fotografie.

Jak dlouho fotografujete?

Svoje prvé fotografie som zhotovil ešte v roku 2007 s digitálnym kompaktom. Veľa rokov som fotografoval skôr krajinu, a zvieratá som fotografoval len počas náhodných stretnutí. Približne posledných 5 rokov vyhľadávam stretnutia s divokými zvieratami a venujem sa tomuto procesu systematicky.

Zaměřujete se na zvířata ve svém přirozeném prostředí, proč jste si vybral tento směr?

Priznám sa, že asi ako množstvo ďalších fotografov som mal ambíciu zachytávať momenty zo života zvierat čo najdetailnejšie. V istom slova zmysle je to umenie lovu. Byť v prítomnosti divokých zvierat na pár metrov, bez toho, aby o vašej prítomnosti vedeli, zachytiť vo fotografii ich prirodzené správanie. Postupom času ma viac začalo zaujímať prostredie, v ktorom zvieratá žijú. Či už sú to meandrujúce rieky, rašeliniská, kvitnúce lúky, pralesy alebo alpínsky stupeň. Začal som vyhľadávať toto prostredie pre jeho funkčnú a estetickú hodnotu a do tohto prostredia sa snažil vhodne začleniť jeho zvieracích obyvateľov. Často pritom vo fotografii ide o akúsi ukážku biotopu, pričom živočích je tam zakomponovaný len ako akýsi doplnok.

Můžete nám krátce popsat vznik čtyř vybraných fotografií z výstavy?

Pôtika kapcavého (Sýc rousný) som sa márne snažil odfotiť niekoľko mesiacov v slovenských Karpatoch. Väčšinou sa mi ho za svetla nepodarilo ani len zahliadnuť. V mesiaci jún som bol pracovne niekoľko týždňov v Rumunsku. Práve v pohorí Calimani sa na mňa usmialo šťastie. Počas podvečerného túlania sa smrekovým pralesom som začul tiché pískanie tejto krásnej sovičky. V ťažkom teréne som behal od stromu k stromu a snažil sa jeho občasné pískanie lokalizovať. Keď už som to po zhruba pol hodine chcel vzdať, od únavy som si sadol pod mohutný prastarý smrek a oprel sa oň. Po krátkej chvíli odpočinku som nechcel veriť vlastným ušiam, pôtik sa ozval sotva päť metrov nad mojou hlavou. Zhodil som batoh a s foťákom sa vyštveral do protisvahu. Keď som zbadal jeho krásny a zvedavý kukuč, až mi od radosti vybehla slzička. Strávili sme spolu hodinu. A hoci väčšinu nášho spoločne stráveného času prespal, občas na mňa hodil zvedavý pohľad a niekoľko krát aj zatokal. Stretnutím s ním sa mi splnil jeden veľký sen.

Za fotografiou medvedieho mláďaťa na strome sa skrýva prazvláštny príbeh. V tom čase som už dlho sníval o kúpe bazárového Canonu 5d mark III. V jeden teplý letný deň som si ho ako nový hrdý majiteľ niesol domov. Ruky plné, odomykám dvere od domu, chvíľka nepozornosti a foťák letí na betón. Oblievajú ma studené poty, zapínam foťák, ktorého displej síce nie je prasknutý, ale hrá všetkými farbami. Po chvíli už ani farby nevidno a nastala zúfalá temnota. To, či moja vysnívaná zrkadlovka fotí, som sa rozhodol ísť vyskúšať do lesa. 15 minút na Babete, ktorú ukrývam do kríkov a pomaly kráčam lesným chodníčkom. Po asi pol hodine chôdze sa predomnou zjavila mladá medvedica, ktorú sprevádzali dve medvieďatá. Tie po signále od medvedice vyliezli na strom. Situáciu som vyhodnotil ako rizikovú a cúvol niekoľko krokov dozadu, načo sa jedno medvieďa odvážilo zliezť zo stromu dolu. Medvedica kontrolovala situáciu a vyzerala veľmi pohodovo, preto som sa rozhodol druhé mláďa na strome vyfotiť. Robím šesť fotografií a opúšťam medvediu rodinku. Keď som sa od miesta stretnutia kúsok vzdialil, zo zvedavosti som sa chcel pozrieť, ako vyzerajú fotky. Displej samozrejme nereagoval. Až pri stiahnutí fotiek do počítača a ich prezretí som zistil, že zrkadlovka fotí a teoreticky by mala byť v poriadku. Nebola to však pravda. Problémy s opravami a servismi sa vliekli niekoľko mesiacov a po definitívnom odstránení závady som sa rozhodol zrkadlovku predať s jednoduchým odôvodnením, že mi nebola súdená. Dovtedy však napriek technickým problémom stihla spraviť niekoľko veľmi pekných fotiek.

Tetrov hoľniak (tetřívek obecný) je snáď môj najobľúbenejší vtáči druh. Strávil som jeho výskumom množstvo času a napísal o ňom dve vedecké práce. Mám už relatívne dosť fotografií, ktoré zachytávajú jeho detaily, preto sa sústredím viac na biotopové fotky tohto druhu. Táto fotografia zachytáva moment, kedy tetrov po východe slnka vyletí na vrcholec smreka a začne na ňom tokať. Táto fáza toku sa nazýva: „slnečný tok“ a pripomína akoby pomyselnú poklonu vychádzajúcemu slnku. Tohoto konkrétneho kohúta tetrova hoľniaka poznám už niekoľko rokov a mám celú sériu jeho fotografií. Vždy s veľkou zvedavosťou navštevujem jeho domov a dúfam, že sa mi ho podarí stretnúť.

V poslednom období sa stáva pre mňa veľká téma fotografovanie krajiny teleobjektívom. Práve v chladný decembrový deň som sa vydal pátrať po krajinárskych motívoch nad hranicu inverzie, nad pásmo lesa do alpínskeho stupňa. Podmienky boli ideálne, z mora oblakov vystupovali niekde celé pohoria, inde len malé ostrovčeky. No a práve jeden z týchto ostrovov sa mi podarilo odfotiť len niekoľko minút pred západom slnka. Fotografia vznikla presne v lokalite, v ktorej som 2 týždne predtým fotografoval kohúty tetrova hlucháňa v zmrznutom lese a kde vznikla aj fotografia s názvom V doprovodu. Tak krásnu inverziu som na danom mieste odvtedy už nepozoroval.

Co pro vás znamená příroda?

Príroda je pre mňa domov. Cítim v nej absolútne napojenie na všetky jej zložky, živé aj neživé. Príroda je obrovská a nevyčerpateľná studnica poznania a inšpirácie. Nie len z môjho pohľadu biológa a fotografa, ale najmä z pohľadu ľudskej bytosti.

Jak vidíte její budoucnost?

Ľudia si dôležitosť prírody a jej ochrany uvedomujú čím ďalej, tým intenzívnejšie. Toto podvedomie sa u nich prebúdza aj vďaka filmom a knižkám o prírode a v neposlednom rade aj vďaka fotografii, výskumom či rôznym iniciatívam. Ľudia si začínajú viac uvedomovať, že ekosystémové služby (voda, vzduch, lesné plody, rekreácia atď.) nie sú samozrejmé a aby sme ich mali aj v budúcnosti, musíme k prírode pristupovať s náležitým rešpektom. Myslím, že pokiaľ si ľudia dokážu vybudovať vzťah ku krajine ako k živému ekosystému, o budúcnosť prírody nemám strach. Čoraz viac ľudí má záujem o poznanie divokej prírody z inej perspektívy. Prežiť autentické zážitky v divočine znamená vcítiť sa do nej, pocítiť jej veľkoleposť a zároveň veľkú pokoru. Človeka to vnútorne zmení a pochopí nutnosť ochrany prírody a prírodných procesov. Začne viac uvažovať nad tým čo má (a byť za to vďačný), ako nad tým, čo mu ešte chýba. Obmedzí svoju potrebu a spotrebu. Ak sa udeje takáto zmena v mysliach a srdciach ľudí, s prírodou to bude už len lepšie. :)

Matej Ferenčík

Příroda a její krásy mě fascinovaly už odmalička. Či už to byly procházky v hlubokých lesích s rodinou při sběru hub, nebo s maminkou při sběru léčivých rostlin na kvetoucích loukách plných hmyzu. A když mě táta začal brávat ještě jako kluka do malofatranských hor, kde jsem měl možnost pozorovat karpatské jeleny a srnce na horských loukách, myslím, že už tehdy bylo rozhodnuto. Věděl jsem, že svůj život musím zasvětit divoké přírodě a jejímu zkoumání. V průběhu mých vysokoškolských studií jsem se postupně zabýval vysokohorskou biologii, systémovou ekologiií, ekologií a ochranou ekosystémů a také zoologií. V roce 2018 se mi splnil můj velký sen. Díky doktorátu na Katedře ekologie lesa České Zemědělské Univerzity v Praze mám možnost skloubit svůj celoživotní koníček, kterým je příroda, se svým profesním životem. V rámci svého doktorátu studuji biodiversitu v smrkových pralesích v západních Karpatech. Právě prales se stal mým domovem a trávím v něm nejenom pracovní, ale také téměř veškerý volný čas. Za splnění mého snu děkuji především svým rodičům, kteří mě už od mých chlapeckých let podporovali v mých expedicích za divokou přírodou, nočních výpravách za zvířaty až na hřebeny Malé a Velké Fatry. Ale největší díky patří samotné Paní Přírodě za její velkorysost a dary, které nám dává.

Co se týče mého pohledu na fotografii, ten se v průběhu posledních let velice změnil. Od snahy zachytávat detaily zvířat jsem postupně přešel ke snaze fotografovat prostředí ve kterém žijí a zvířata tvoří jen jakýsi doplněk téhle kompozice. Nejraději navštěvuji divoká místa, která nejsou poznamenaná lidskou činností (nebo jenom minimálně) a většinou mám předem naplánovanou kompozici, jakou bych chtěl na daných místech vyfotografovat. Zůstává však pravdou, že příroda je nejlepším režisérem a v případě fotografie hlušců bych mě ani ve snu nenapadlo, že se mi poštěstí na takovou kompozici koukat přes hledáček zrcadlovky. Více z mé tvorby nalezete na mém webu www.slovakianwilderness.com
nebo FB stránce Slovakian Wilderness Matej Ferenčík.